2.diel
24.08.2013 22:12:49
E.H. (poniektorí vedia, čo to znamená)
Sofiine auto zastalo pred zrenovovaným domom. Ešte raz skontrolovala papierik s vizitkou vo svojich rukách. Všetko sedelo. Slabozelený dom s bielymi oknami, šikmou svetlou strechou a vyfintenou záhradou mal byť jej domovom na ďalšie roky. Jej útočiskom pred krutým svetom.
,,To nemôže byť pravda.´´ Zašomrala si popod nos. Pred pol hodinou prekonala záchvat bezmocnosti a teraz,pri pohľade na ten dom, ju asi chytí záchvat zúrivosti. Oproti jej predošlému domovu, kde strávila zo svojou matkou tie najkrajšie roky, to bola poriadna zmena. Veľké hrubé steny, obrovská hala, priestranné izby. Ich mini hrad vystrieda sadrokartónová škatuľa. Vypla motor. A síce sa to priečilo všetkým kostiam v jej tele, predsa vystúpila. Vonku fúkal chladný, jesenný vietor.
Otvorila si bráničku. Keď nepočula žiadne vrčanie išla ďalej. Chvíľu trvalo kým našla v tej tme zvonček. Pravdepodobne nefungovalo vonkajšie svetlo, čo mala za následok ešte viac nadávok. Napokon našla čo hľadala. Ozvalo sa hlasné zacinkanie. Už niet cesty späť. Zazvonila. Túžobne sa obzrela po svojom aute. Chcela aby v ňom sedela jej matka. Aby v ňom zbadala jej milú tvár, plnú pokoja a podpori. No nebolo v ňom nič. Iba škatuľa a kufor z jej vecami. Znova pocítila slzy v očiach, nechýbalo veľa a rozplakala by sa. Zrazu počula cvaknutie a dvere sa otvorili. Stál v nich muž strednej postavy. Fúzy pod nosom mal rovnako tmavé ako vlasy.
,,Ahoj´´ Rozpaky v jeho hlase sa nedali zamaskovať.
,,Ahoj´´ Odvetila Sofia. Pohľadom namiereným nadol. Najradšej by sa prepadla pod zem.
,,Idem si po veci do auta.´´ Povedala po chvíli mlčania. Zbehla zo schodov. Celú dobu cítila jeho pohľad. Sledoval ju až kým nezastala pred ním s kufrom v pravej a krabicou v ľavej ruke.
Potom ho nasledovala do domu. každým krokom prišla ďalšia a ďalšia spomienka. Ako behávala okolo domu so sestrou, ako neraz spadla zo schodov.
,,Tak, vitaj doma´´ Povzdychla si. Viac nedokázala. Nebolo jej do reči. Chcela sa ukryť pod paplón a zostať pod ním až do konca svojho života.
,,Poď! Ukážem ti tvoju izbu´´ Prikývla. Nemo ho nasledovalo po dome. Cestou pozorovala každý kút. Vo vnútri zostalo všetko po starom. Pamätala si to síce len matne, ale predsa. Zrazu zastal. Boli v zadnej časti domu. Boli pred jej starou izbou.
,,Nič sa v nej nezmenilo´´ Povedal. Sofia pomaly vošla do vnútra. V ten moment, hneď ako prešla dvermi, ju ovalil nával spomienok. Keď v nich však uvidela svoju matku, okamžite sa vrátila do reality.
,,Ďakujem´´ Povedala, keď si uvedomila že, sa rozpráva z vlastným otcom. Že možno ani nechcel aby tu bývala, že je to len jeho rodičovská povinnosť.
,,Nemáš za čo. Si predsa moja dcéra...´´ Milo sa usmial. Sofia sa pokúsila o to isté.
,,Je len šesť hodín, ešte sme nevečerali. Chceš sa pridať?´´ Sofia chvíľu neodpovedala, napokon pozrela na hodinky. Mal pravdu. Bolo iba šesť, aj keď vonku už prevládala tma.
,,Ďakujem, ale cesta bola dlhá a šoférovala som...takže...som unavená. Pôjdem sa umyť a spať´´ Čakala na jeho odpoveď.
,,Oh,samozrejme. Kúpeľňa zostala na svojom mieste. Nájdeš ju, nie?´´ Prikývla.
,,Dobre...teda, zajtra sa porozprávame. Dobrú noc´´ Otočil sa na odchod.
,,Oh a Sofia...´´ Pozrela na neho.
,,Kláry mi je skutočne ľúto. Chýba nám všetkým´´ Pousmiala sa. Možno práve toto potrebovala počuť. To, že nie je medzi ľuďmi, s ktorými sa úplne odcudzila. Opätoval jej úsmev. Potom vyšiel s izby a zatvoril za sebou dvere. Sofia si sadla na posteľ. Pri pohľade na všetko okolo seba uvidela budúcnosť. No po zatvorení očí, zasa minulosť. Stále videla tvár svojej matky. Ako ju upokojuje, hovorí jej že bude všetko v poriadku, že sa nemá čoho báť. Rýchlo siahla do krabice. Vytiahla z neho denník a začala písať.
Milí denníček, práve teraz začína môj nový život. Bojím sa. Mám strach. Chcem aby bolo všetko ako pred tým. Ale viem, že chcieť niekedy nestačí. Dohodneme sa preto takto, zatvorím oči a po ich otvorení uvidím svoju budúcnosť. Tak budem vedieť či som na správnej ceste.
Zatvorila denník. Spolu s ním aj oči. Predstavila si ako je doma so svojou matkou. Zrazu sa ozvalo klopkanie. Prudko ich otvorila. Od ľaku skoro spadla s postele. Chvíľu trvalo kým sa zorientovala. Hneď na to uvidela odkiaľ to prišlo. Od okna. Za ním stál chlapec. V tme uvidela iba jeho modré oči a blond vlasy. Rukou mu naznačila, že má klopať na vedľajšie okno. Došlo jej že, hľadá jej sestru. Prikývol, vzápätí zmizol rovnako ako sa objavil. Sofii ešte stále búšilo srdce od toho ako sa zľakla. Zvalila sa späť na posteľ. Na kúpeľňu či pohodlnejšie oblečenie úplne zabudla.
Skôr než chcela zaspala. Uväznená medzi minulosťou a budúcnosťou. Dobre však vie, že je iba na nej, ktoré z toho si vyberie.
P.S. Prosím komentáre
Komentáre
vita Segreta
autor
komentár
ďakujem