Pilotný diel
24.08.2013 18:38:52
E.H. (poniektorí vedia, čo to znamená)
Nie každý má život podľa vlastných predstáv. No väčšine ľudom chýba ku šťastiu tak málo. Sami si to ani neuvedomujú až kým...
Sofia zatvorila denník. Vonku buchli dvere od auta a vzápätí sa ozvalo klopanie na dvere. Povzdychla si. Postavila sa a posledný krát zatvorila dvere na svojej izbe. Od smrti jej matky ubehli sotva 2 dni. Ľútosť, smútok, strach, všetko je čerstvé a po prvý krát v živote si nie je istá svojou budúcnosťou. Znova zaklopanie, tento krát to znelo skôr ako búchanie.
Za normálnych okolností by sa každý ponáhľal otvoriť návšteve. Sofia sa však vôbec neponáhľala. Pretože, dobre vedela, že za dverami nestojí návšteva, ani kamarátka čakajúca na podrobný opis rande.
Stáli tam muži zo sťahovacej služby. Dôkaz toho, že už nikdy nebude nič rovnaké ako pred tým.
Denník strčila do kartónovej krabice s nápisom ,neodniesť,. Hodila na seba kabát a otvorila dvere.
Mala pravdu. Kto iní by klopal na tento dom.
,,Všetko sme zaniesli do toho domu. Presne ako Ste kázali.´´ Ozval sa muž, hneď ako ju zbadal vo dverách.
,,Ďakujem. Peniaze nájdete v bielej obálke v poštovej schránke.´´ Ukázala na bielu skrinku so strieškou, pri bráne. Muži prikývli.
,,Dovidenia´´ Odzdravil sa druhý muž. Jeho kolega mal už totiž iné zaujmi. Sofia namiesto slovnej odpovede iba prikývla. Posledný krát skontrolovala či je všetko odsťahované, aj keď vedela, že je. Len potrebovala zámienku na poslednú prechádzku po dome. Prázdne miestnosti, holé steny, ozvena klopkania jej čižiem na parketách. Presne ako v deň, kedy sem aj so svojou matkou po prvý krát vstúpila. A teraz...teraz tu stojí posledný krát no zároveň po prvý raz sama. Jej matka je po smrti a ona môže tak akurát zvyšok svojho života spomínať. Znova z nej vyšiel povzdych. Tento krát bol osamelejší, bolestivejší. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Zadržala ich, aj keď štípanie neprestávalo.
,,Z bohom.´´ Povedala do prázdna. Jej slová zavial vietor z otvorených dverí hlbšie do domu. Tam zostali visieť vo vzduchu, čakajúce na Sofiin posledný výdych. Potom s ním odletia do...to ešte nik nevie kam. Do vtedy však budú tu. Bezohľadu na to, kam po nasadnutí do auta odíde. Pretože rovnako ako tam nechá, aj tu necháva kus zo seba. Kus zo svojho života a až keď ten život vyhasne. Spolu s ním aj všetky slová, povedané počas neho.
Sofia zatvorila dvere a kľúč strčila tam, kde vždy. Za starí kvetináč s, teraz už vyschnutými, kvetmi. Cestou k autu sa ani raz neobzrela. Otvorila si dvere. Krabicu položila na sedadlo spolujazdca. Nasadla. Naštartovala. Auto sa pohlo a odchádza aj s ňou do studeného, sychravého, jesenného rána v sprieč svojmu osudu. Až po tom...tesne pred zákrutou sa obzrela. V spätnom zrkadle zbadala stále sa vzdiaľujúci obraz svojej minulosti.
P.S. Prosím komentáre
Komentáre